Pobyt v tme mojími očami

pobyt v tme

Po zhasnúti som mala pocit, že som prespala veľmi dlhú dobu no myslím, že to v skutočnosti boli len pár minútové prerušované spánky. Keď ma prvýkrát prišiel s kontrovať pán u ktorého som bola oznámil mi, že už je piatok na obed a teda som tam bola 3 dni. To bolo zároveň aj naposledy kedy mi išiel čas tak ľahko a rýchlo haha. Zatiaľ som vôbec nepociťovala hlad ani na minútu. Prvé dni som mala veľmi zvláštne sny, ktorých význam som vôbec nechápala, no neskôr som už spala tak málo, že som si ich prestala všímať/pamätať. Veľa som meditovala a rozmýšľala, vynárali sa mi myšlienky z minulosti a rôznych situácii, ktoré si už bolo treba pripomenúť. Na začiatkoch som sa aj veľmi zamýšľala nad mojimi blízkymi, či sú v poriadku, čo asi robia a ako sa majú. Nebudem klamať, že som veľmi často myslela špeciálne na jednu osobu, ktorá ma čakala vonku. Myslou mi behali rôzne myšlienky, úvahy či obavy no najviac mi pomohlo prijať a pochopiť to čo sa učím celý život a teda- všetko je presne tak ako má a ten kto ti do života patrí v ňom aj ostane bez ohľadu na čokoľvek. Tí ktorí odídu tam nikdy ani nepatrili a nie je sa prečo obávať. 

V momente kedy som tieto slove precítila sa všetky nepríjemné myšlienky rozplynuli a mňa zahrnula nekonečné vďačnosť a hrdosť. Hrdosť, že som statočná a neustále sa prekonávam hoci to nie je vždy ľahké a práve tým neustále rastiem a vďačnosť, že som si mohla dopriať byť tu a teraz. Precítiť a zažiť túto skúsenosť.

Koncom týždňa som začala byť veľmi hladná a miestami dezorientovaná. Vždy keď som si myslela ako už presne ovládam miestnosť a základy ako posteľ či záchod alebo sprchu, presvedčila som sa o opaku. Doslova som sa bola schopná stratiť na ploche 5 krát 5 m² a stráviť dobre dlhú dobu hľadaním sa. Keď som si raz išla ľahnúť na posteľ kde som bola presvedčená, že podľa mojich záchytných bodov chodím každý deň, celým telom som spadla aj spolu s poličkou na zem. Bolo naozaj zaujímavé sledovať ako veľmi je pre nás zrak kľúčový a neraz mi v rámci myšlienok prišla aj nekonečná vďačnosť za zrak či obdiv ľuďom, ktorí sú a neho ukrátený. Vďačnosť, láska a bezpodmienečnosť boli pocity, ktoré sa mi opakovali počas celého pobytu.

Pár dní som mala vidiny akoby pri mne sedel na posteli mladý chlap a ubezpečoval ma, že je všetko v poriadku alebo ako klačí pri posteli a hovorí mi, že sa mám napiť vody. Viackrát počas pobytu som počula jeho hlas ako mi radí alebo ma upokojuje. Tiež som videla malé blikajúce svetielka o ktorých mi ako malej hovorieval ocino, že keď ich vidíme tak sa nám zjavujú naši anjeli. Ktovie možno na mňa naozaj po celý čas dávali pozor. Niekoľkokrát sa mi aj zdalo ako prišiel pán domu a zasvietil svetlo na celú miestnosť. Najprv som si myslela, že je to realita no neskôr som pochopila, že to bol iba výplod mojej fantázie. Často som viedla nekonečné rozhovory sama so sebou a hoci musím povedať, nečakane som po celý pobyt cítila nekonečný kľud a pokoj, boli momenty kedy som sa pýtala samej seba či mi neprepne ak ostanem čo i len o minútu dlhšie a či sa tak vlastne už vôbec nestalo. po pár dňoch som začala mať veľký pocit nudy až nervozity a čím ďalej väčšiu chuť odísť. Mala som pocit, že mi ide čas nadrozmerné pomali a že už som tu nekonečne dlho. Vôbec som nevedela či je ráno alebo večer a aký deň je. Kvôli zlému počasiu sme sa prvé dni nechodili ani prechádzať a keďže som takmer skoro vždy zaspala keď ma chodil kontrolovať bola som bez úplného kontaktu a vedomia o čase. Moje prvé jedlo bol banán a potom jablko s mandarínkou. Bože nikdy mi nič viac nechutilo to vám veru poviem. Na ďalší deň som mala vajíčko so zeleninou a cítila som sa ešte oveľa viac naplnená energiou ako predtým. Čo bolo síce fajn no mňa šlo už od nudy poraziť. Zároveň si pamätám ako som si neustále robila srandu, že keď už mám jedlo tak mi vlastne nič nechýba, že ja už vlastne ani nechcem odísť. Nasledujúce dni som nedokázala vôbec spávať a hoci som sa nudila a nebavilo ma už ani meditovať, premýšľať či tvoriť zvukové záznamy na knihu. Ak som si pred začiatkom myslela ako si tu ešte počas pobytu zacvičím či sa v kľude oholím tak to vám poviem bola som veľmi naivná. Keď už som bola na pokraji síl, z posledného som sa dokopala tvoriť moju knihu a musím povedať vtedy to nabralo grády! Nie len že ma chytila nekonečná tvorivosť ale poriadny vhlad do nedoriešených vecí z minulosti. Netrúfam si povedať koľko hodín či strán som nahrala no mala som zo seba úžasný pocit, keďže doma mi moja ulietanosť a hyperaktivita nikdy nedovolila dať toľko myšlienok dokopy. Nielen že som vytvorila kus knihy aj ma to do veľkej miery donútilo zamyslieť sa nad určitými momentmi môjho života. Nasledujúci večer sme sa už konečne išli aj prejsť aj ja som sa tešila ako snáď už dlho nie. Zo začiatku to bolo veľmi vtipné pretože som mala každú sekundu pocit, že padám. Po čase sme si však na seba zvykli a išlo nám to omnoho lepšie. Čerstvý vzduch mi veľmi prospel a tiež to celé bolo jedným veľkým zážitkom a skúsenosťou, ktorú mi to prinieslo. Dôverovať a úplne sa odovzdať cudziemu človeku vedľa vás a jeho vedeniu bolo niečo možno na prvý pohľad obyčajné no v skutočnosti neľahké a zaujímavé. Keď už som mala pocit, že naozaj prešlo omnoho viac dní ako som plánovala a že už som pochopila to čo som mala riadila som sa intuitívne a spontánne a teda som vykročila von. Vidieť svetlo po toľkých dňoch bolo jedným veľkým šokom a ja som sa nevedela rozpozerať. Urobila som menšiu chybu, že som na to nešla postupne a nedala som si cez tvár žiadnu šatku ani okuliare ale hneď som vkročila do priameho slnka. Oči ma boleli no po čase to bolo omnoho lepšie. Keď som sa rozpozerala zistila som, že pán u ktorého som bola nie je pravdepodobne doma a tak som sa šla prejsť po okolí. Cítila som sa mierne dezorientovaná akoby som bola v nejakej krajine či mieste kde nepatrím a najvtipnejšie bolo sledovať pohľady susedov. Celý čas som sa zamýšľala či vedia, že sa tu v okolí odohráva niečo ako pobyt v tme. Keď som sa po chvíli spamätala na to ako ma rodinka susedov zdraví hneď som sa ich spýtala na to aký je deň a čas. Tvárili sa zmätene a ja som sa pri prvom kontakte so svetom a ľuďmi cítila asi veľmi podobne ako oni. Po čase prišiel domov aj pán, ktorému patril domček a ja som s ním ešte nejaký ten čas strávila. Keď sa už ochladilo a ja som sa dostatočne spamätala poďakovala som sa mu, objala ho a zbalila si všetky veci. Telefón som mala minimálne nabitý a tak som si najprv nastavila navigáciu predtým ako som komukoľvek napísala. Skontrolovala som či za mňa poslal jednu dôležitú správu o ktorú som ho na začiatku pobytu poprosila a potom som sa v kľude vybrala domov. Prvé chvíle som strávila s mojou kamarátkou Janulkou a ešte som sa pri nej uzemnila a naladila spolu s medicínkou rapé a sananga. Hneď od nej som išla po môjho psíka a vyobímala som moju sestru. Odtiaľ som sa rovno vybrala na moje Srdcové miesto – hojdačky, kde som chodievala vstrebávať ako krásne tak ťažké momenty môjho života. No a odtiaľ som išla za rodičmi, ktorých som ukľudnila, že je všetko po tých dňoch v poriadku a snažila som sa ešte čo najviac plynúť bez telefónu.

Uvedomenia, ktoré mi prišli po pár dňoch od pobytu: -Nič nie je viac ako zdravie a život všetko ostatné je úplne bezpredmetné hoci i peniaze. -Bezpodmienečná láska je tá jediná cesta. -TU A TERAZ -Zvládnuť sa dá naozaj všetko, treba len pracovať s hlavou ono je to nakoniec celé len o tom.